Viním vietor za to,
že nedoprial nám čas.
Práve preto zlato,
daj nám šancu zas.
Viním lúku za to,
že nedala mi kvety.
Tie pre Teba zlato,
veď vieš práve vtedy.
Viním život za to,
že nedal mi ťa skôr.
Ty si moje zlato,
ten najsladší tvor.
Viním srdce za to,
že nevšimlo si teba.
To najväčšie zlato,
kúsok môjho neba.
Poprosím slnko nech dopraje nám čas,
byť chvíľu spolu na lúke.
Kde počuť bude len tvoj hlas,
kde budem ťa mať po ruke.
Poprosím vietor nech neruší nám plány,
a môžem si ťa vychutnať.
Len okamih chceme tu byť sami.
To ja sa ti mám s vlasmi hrať.
Poprosím oheň nech dnes nehorí,
v nás vášeň hasiť netreba.
Nechajme lásku nech sa rozhorí,
ty pre mňa ži, ja budem pre teba.
Poprosím dážď nech dnes nám nepadá,
keď sadneme si na deku.
S tebou ma len to krásne napadá,
ty v bielych šatách, ja v obleku.
Poprosím živly nech dnes nerušia.
Dnes nechceme byť rušení.
Tí všetci čo ste tu, už tušia,
že z našich ÁNO sme vzrušení …
Vezmem ťa tam,
kde rieka tečie smerom hore,
kde do duše rozlieva sa more,
kde srdcia netvária sa blízko,
kde vysoko stále je len nízko.
Vezmem ťa tam,
kde oči hladia pohľadom,
kde topíš sa vášňou pod ľadom,
kde život bude krásny dar,
kde mi dvaja sme skvelý pár.
Vezmem ťa tam,
kde bolesť sa len tvári,
kde úsmev máš vždy v tvári,
kde raj je našim všedným dňom,
kde pre Teba som pevným pňom.
Vezmem ťa tam,
kde krajina je priezračná,
nebo čisté a vždy len bez mračna.
Kde život oplatí sa žiť,
kde netrhá sa žiadna niť.
Vezmem ťa do krajiny
túžob plnej priehrští,
kam nás to oboch vymrští.
Kde nádej vôbec netreba,
sme tam spolu a nikdy bez seba …
Krásne, dlhé, tmavé vlasy,
v predných zúbkoch medzierka.
Pripravené zvádzať riasy,
sympatia priveľká.
Tak rád by som sa Ťa dotkol,
pohladil Ťa objatím.
Zrak sa mi o Teba potkol,
už Ťa z hlavy nestratím.
Tá postava zo žurnálu,
nohy, boky, prsia, tvár.
Mám otázku, iba malú,
vieš, že Ty si veľký DAR ?
Keď Ťa vidím každé ráno,
rozjasníš mi celý deň.
Čo tak jedno Tvoje áno.
Čo mám spraviť prosím preň.
Styling ako vo výklade,
naberá to na sile.
Už Ťa cítim takmer všade,
srdce čelí presile.
Ten Tvoj úsmev, každý pohľad,
čo mi denne venuješ.
Rád som, že Ťa mám na dohľad,
do snov sa mi maľuješ.
Prosím poraď ako môžem
oči z Teba odtrhnúť ?
Prosím pomôž aj ty Bože.
Radšej na ňu zabudnúť ?
To sa nedá, Si tak zlatá,
že Ťa treba k životu.
Snáď raz budeš aj Ty rada,
že ma máš a priamo tu …
Pri sebe …
Ak každá bolesť moja,
Tebe bolesť skráti.
Tak nevzdávam sa boja,
snáď mi to život vráti.
Ak každá pre mňa rana,
Tebe ranu ušetrí.
Tak nech máš krajšie rána,
a myseľ čistú v povetrí.
Ak každá slza moja,
Tebe k šťastiu pomôže.
Tak nevzdávam sa boja
a pomáhaj mi v tom Bože.
Ak každý smútok môj,
pridá Tebe radosti.
Tak tento krutý boj,
stojí za moje starosti.
Ak každá obeť moja,
Tebe život zlepší.
Tí čo o obete stoja,
skrz ne, raz budú lepší.
Ak si žena „hľadá“ muža,
niečo nie je dobre.
Rozkvitnutá krehká ruža
o pohľad nežobre.
Nehľadaj si chlapa prvá
to je omyl večný.
Taká láska nepotrvá,
ortieľ je konečný.
To chlap, ten si ženu hľadá,
a musí ju milovať.
Ak to ona inak spriada,
neskôr môže banovať.
Málokedy sa tak stane,
že to vyjde opačne.
Ak má žena lásku v pláne,
rozpadne sa senzačne.
Na lásku si počkať treba,
dáva ju muž žene.
Onedlho kúsok neba
cítia obrátene.
Len môj názor 🙂
Vo vlasoch jej cítim vôňu
a v jej očiach vidím seba.
Zabojujem, zdá sa o ňu,
veď je kúskom môjho neba. . .
Plní moje nočné sny,
moje denné predstavy,
je mi slnkom v každom dni,
zaháňa mi obavy . . .
Myslím na ňu ráno, v noci
je súčasťou môjho dňa.
Niet na svete takej moci,
odtrhnúť ju odo mňa . . .
Čakám na jej pohľady,
nech mi zlepší nálady.
Neberiem viac ohľady,
na jej čudné nápady.
Jednoducho ju mám rád,
zbožňujem jej úsmevy.
Som jej viac než kamarát,
mám z nej v srdci záchvevy.
Vždy keď sa nám stretne pohľad,
cítim čosi nádherné.
Keď je blízko či na dohľad,
mám myšlienky neverné.
Vždy keď sa jej dotknem ruky,
už mi viac nič netreba.
Žiť bez nej sú proste muky,
mať ju v srdci – potreba.
Vždy keď sa mi večer ozve,
milo ma to prekvapí.
Keď ma potom niekam pozve,
chlap vo mne sa pochlapí.
Vždy keď sa jej prihovorím,
cítim, že sa poznáme.
Nežne ku nej prehovorím,
už ju mám aj v zozname.
Vždy keď sa s ňou večer lúčim,
dúfam, že sa stretneme.
Dôvtipne sa pritom učím,
ako osud pretneme.
Chýba mi tvoj úsmev, radosť,
tvoja póza pri dverách.
Tvoja láska, večná mladosť,
hravý kútik na perách.
Chýba mi tvoj elán, dotyk,
tvoja tvár a krásne oči.
Primeraný, zrelý ostych,
malá jazva na obočí.
Chýba mi tvoj smiech, tvoj hlas,
tvoje večné starosti.
Tvoje sny, tvoj vzácny čas,
s čokolády sladkosti.
Chýbajú mi príbehy,
čo vždy podáš tak verne.
Tvoje ženské postrehy,
poznám plne dôverne.
Chýbaš mi a celkom celá,
keď ťa dlho nevidím.
Nechcem predsa vôbec veľa,
iným s tebou, závidím.
Chýba mi aj tvoja vôňa,
to ako sa skrášľuješ.
Rozkvitnutá stromov tôňa,
do snov sa mi maľuješ.
Len s tebou je lepší svet,
viac radosti, zloby niet.
Len s tebou je krásne vstávať,
prebúdzať sa či zaspávať.
Len s tebou sa smejem večne,
milujem ťa nekonečne.
Len s tebou si verím viac,
na dôvody nehľadiac.
Len s tebou má život spád,
vstanem, a už žiadny pád.
Len s tebou je krajší deň,
vieš, že ja dám všetko preň.
Len s tebou viem ľúbiť navždy,
za slnka aj v silnom daždi.
Len s tebou viac nemám strach,
že zažijem ďalší krach.
Len s tebou sa teším času,
dôverujem tvojmu hlasu.
Len s tebou som lepší muž,
tak mi uver prosím už!
Dopadá slnko na zem cez koruny stromov
a hmla sa dvíha do neba.
Rosa mizne a ja sa vraciam domov,
je krásne a opäť myslím na teba.
Vietor sa štverá po stráňach kopcov
a hladí drsné kamene.
Príroda vábi nesmiernou mocou,
voda tečie a mlčky plní pramene.
Spomínam na chvíle, keď boli sme spolu,
a život nám hral do kariet.
Dnes ty si hore a ja som dolu,
žijeme inak, lásky niet . . .
