Rastieš ako ruža do krásy,
si nežná ako lupene.
A všetky mužské ohlasy:
búšia srdcia, tlejú plamene.
Rastieš ako ruža do krásy,
kvitneš veď už si dospelá.
Vôní a farieb plná si,
to len aby si vedela.
Rastieš ako ruža do krásy,
no aj štítom si zdobená.
Na stonke príliš krehká si,
a tŕňmi bodáš kolená.
Rastieš ako ruža do krásy,
no krása časom zanikne.
Mňa zasiahlo to aká si,
a už podlieham panike !
Spravila si všetko preto,
monštrom si sa stala.
Na sebectvo dal som veto,
to si aj ty mala.
Čo mám čakať od človeka,
ktorý blíži druhým.
Zamorená, prázdna rieka
a v nej veľký úhyn.
To aká si k iným bola,
veď vieš, sa ti vráti.
To je iba pravda holá,
a čas sa ti kráti.
Prosím zmeň sa, kým to ide,
neubližuj iným.
Realita sa ti zíde,
miesto slov skús činy.
Čo tak aspoň raz v živote,
Nechať svoje plány.
Uprednostniť šťastie druhých
môžme vždy len sami.
Ak sa človek, tu na svete
práve týmto riadi,
robí šťastných aspoň ľudí
čo ho majú radi
V jeho vlastnom šťastí sa mu to vždy vráti …
Šum lístia a žblnkot vody,
preto chodím do lesa.
To sú presne tie dôvody,
nikde žiadna noblesa.
Štebot vtákov, pestré zvuky,
preto tu rád trávim čas.
Toto sú tie krásne muky,
čo ma nútia sem prísť zas.
Pohľad hore, lúče slnka,
Krásny západ, východ tiež.
V tráve lúčny koník brnká,
sťahuje sa kamsi jež.
Ale áno, o tomto je,
oddych v lone prírody.
Dávno to už mám za svoje,
už nejde o náhody
Kto bolí iných, monštrom sa stane,
aj keď to azda nemal na pláne.
Kto seje zlobu, zlobu aj zožne,
to platí pre jednu, aj zloby množné.
Kto trápi druhých, trápeným bude,
rozžere ho to v plastovom sude.
Kto neľudským je, ten šťastný nie je.
Len ľudskosť a dobro, ono nás hreje.
Kto sklamaný je, ten iných sklamal
a vracia sa mu aj to, že klamal.
Tak tvoje skutky nech hrajú prím
a nie len slová, čo tratia rým !
Tak tvoja zmena nech je tou silou
nebyť viac monštrom s krvavou pílou !
Tak zahoď plány, začni žiť s Bohom
prestaň sa skrývať za každým rohom !
Tak zasej dobro, zožneš ho tiež,
dosiahneš šťastie, dnes už to vieš,
Veď ty to vieš, tak prosím to rieš …
Ak si žena “hľadá” muža,
niečo nie je dobre.
Rozkvitnutá krehká ruža
o pohľad nežobre.
Nehľadaj si chlapa prvá
to je omyl večný.
Taká láska nepotrvá,
ortieľ je konečný.
To chlap, ten si ženu hľadá,
a musí ju milovať.
Ak to ona inak spriada,
neskôr môže banovať.
Málokedy sa tak stane,
že to vyjde opačne.
Ak má žena lásku v pláne,
rozpadne sa senzačne.
Na lásku si počkať treba,
dáva ju muž žene.
Onedlho kúsok neba
cítia obrátene.
Len môj názor 🙂
K tebe budem navždy tebou,
nech vieš aká k ľuďom si,
nech vieš, že to vzdiali nebo,
trhať srdcia za vlasy.
K tebe budem navždy tebou,
k ostatným však človekom.
Nech Boh nemyslí si o mne,
čo si myslí o niekom.
K tebe budem navždy tebou,
možno že sa poučíš,
Že pýchou a sebeckosťou,
tých čo stretneš umučíš.
K tebe budem navždy tebou,
len nech mňa to nezmení.
Raz chcem vidieť z vnútra nebo,
nechcem zhorieť v plameni.
K tebe budem navždy tebou
skús byť ľudská k ostatným.
Kto rád ťa má, ten je nebo
a on je tým podstatným …
K tebe budem navždy tebou,
ale to sa nestane.
Ty ma poznáš, rád som sebou.
Byť zlým nemám na pláne.
Kde sú hviezdy, ak nie na nebi,
kde je láska, čo život velebí.
Kde je rozum, čo šťastie zariadi,
kde je človek, čo rád ti poradí. . .
Kde je priateľ, čo nikdy nesklame,
kde je pocit, čo zas ti neklame.
Kde je život, čo ťa nenudí,
kde je viera a nádej v nás, v ľudí. . .
Kde sú tie časy, čo nás spájali,
kde sú tí ľudia, čo nám chýbali.
Kde je tá radosť a kus dôvery,
veď dnes už nik nikomu neverí . . .
Niekedy sa zdá, že je život hrou,
ľahko prepláva oblak oblohou,
sen sa ako voda v púšti rozplynie,
nový cit sa rodí, iný zahynie.
Omylmi sa často posúvame vpred,
hľadáme len cestu, ten skutočný stred,
niekoho kto dodá zmysle životu,
priateľstvo či lásku ? Možno ochotu.
Dobro čo je lepšie ako vôkol nás,
čo sa na nič nehrá a má na nás čas.
Život je však iný, my kráčame v tme,
často sa tým dobrým, najviac sklameme.
Tam kde nie je svetlo, tieň víťazí rád,
tam kde chýba dobro, chýba kamarát.
Žiaľ to je najväčšou ranou istoty,
sebectvo a pýcha, azda ja ? či ty ? …
Život je rieka nádeje,
farebné lístie, čo vietor priveje,
neskrotná túžba, ktorá zachráni.
Aj drobné čiarky vryté do dlani.
Nie je len o jednom človeku,
je o ľuďoch a nie o peknom obleku.
O kráse vnútri v každom z nás,
my, naše srdce, duša, hlas.
Život je pyramída krehkosti,
zdvorilí, múdry starec od kosti.
Neustále hraná óda na šťastie,
čo pretrvá a vnútri v nás porastie.
Život je kolobeh vítaní a lúčení,
a my sme ním stále mučení.
No často znášame to radi,
veď láska sklamanie nahradí.
Život je nádherný, čo k tomu dodať,
musíš sa celý len jemu oddať.
Žiť ho naplno a predsa krásne,
nech tvoja hviezda nikdy nezhasne.
Nádherné nohy, Bože tie lýtka,
hlavou mi blysne myšlienka plytká.
Nádherná tvár, Bože tie pery,
to že je sama, nik jej neverí.
Nádherné reči, Bože tie dlane,
s úsmevom čakám, veď to mám v pláne.
Nádherné vlasy, Bože tie ruky,
s ňou drobné, bez nej však obrovské muky.
Nádherné oči, škoda tej duši
na kráse z vonku, špina z dnu ruší …
Niekedy sa človek zmýli,
nesprávne sa rozhodne,
alebo sa v správnej chvíli,
hneď na niečom dohodne.
Občas iní rozhodujú,
čo nám zmení životy,
Slabo za nás zabojujú,
krátko a bez ochoty.
Tie všetky zlé rozhodnutia,
menia cesty životom.
Rútime sa bez pohnutia
na zem so zlým pilotom.
Padák je len ilúzia,
neochráni pred svetom,
ako žiadna polícia,
pred kobyliek náletom.
Osud je aj v našich rukách,
nie je vopred strateným.
Nie je chorým starcom v mukách.
Je tiež nami riadeným.
Ťažko zmeniť čo sa stalo,
nejde zvrátiť minulosť.
Rozhodnúť sa lepšie dalo,
možnosť nám dá prítomnosť.
