Viním vietor za to,
že nedoprial nám čas.
Práve preto zlato,
daj nám šancu zas.
Viním lúku za to,
že nedala mi kvety.
Tie pre Teba zlato,
veď vieš práve vtedy.
Viním život za to,
že nedal mi ťa skôr.
Ty si moje zlato,
ten najsladší tvor.
Viním srdce za to,
že nevšimlo si teba.
To najväčšie zlato,
kúsok môjho neba.
Poprosím slnko nech dopraje nám čas,
byť chvíľu spolu na lúke.
Kde počuť bude len tvoj hlas,
kde budem ťa mať po ruke.
Poprosím vietor nech neruší nám plány,
a môžem si ťa vychutnať.
Len okamih chceme tu byť sami.
To ja sa ti mám s vlasmi hrať.
Poprosím oheň nech dnes nehorí,
v nás vášeň hasiť netreba.
Nechajme lásku nech sa rozhorí,
ty pre mňa ži, ja budem pre teba.
Poprosím dážď nech dnes nám nepadá,
keď sadneme si na deku.
S tebou ma len to krásne napadá,
ty v bielych šatách, ja v obleku.
Poprosím živly nech dnes nerušia.
Dnes nechceme byť rušení.
Tí všetci čo ste tu, už tušia,
že z našich ÁNO sme vzrušení …
Vezmem ťa tam,
kde rieka tečie smerom hore,
kde do duše rozlieva sa more,
kde srdcia netvária sa blízko,
kde vysoko stále je len nízko.
Vezmem ťa tam,
kde oči hladia pohľadom,
kde topíš sa vášňou pod ľadom,
kde život bude krásny dar,
kde mi dvaja sme skvelý pár.
Vezmem ťa tam,
kde bolesť sa len tvári,
kde úsmev máš vždy v tvári,
kde raj je našim všedným dňom,
kde pre Teba som pevným pňom.
Vezmem ťa tam,
kde krajina je priezračná,
nebo čisté a vždy len bez mračna.
Kde život oplatí sa žiť,
kde netrhá sa žiadna niť.
Vezmem ťa do krajiny
túžob plnej priehrští,
kam nás to oboch vymrští.
Kde nádej vôbec netreba,
sme tam spolu a nikdy bez seba …
Klamala si od začiatku,
vtedy som mal spozornieť.
Od pondelka až do piatku.
Tak si radšej skutky trieď.
Slová, tie máš strašne krásne,
ale činy opačné.
Všetko k tebe razom hasne,
vždy bude len dočasné.
Každé jedno tvoje ÁNO,
znamenalo NIČ, či NIE.
Už sa zobuď ! Dobré ráno !
Ty si jedno sklamanie …
Ten kto klame šťastný nie je,
ani nikdy nebude.
Už dlho to všetci vieme,
to nie je o osude.
A ten si tiež sama riadiš,
ako skončíš, dopadneš,
Ľudí vôkol seba stratíš,
a raz prachom zapadneš.
Myslel som si, že k tej tvári
dobrý človek patrí.
Snáď sa nám to iba marí,
kto nám rany jatrí.
Vieš ublížiť, k slzám dohnať,
to ti život vráti.
Tak skús v sebe dobro zohnať,
rýchlo,
než nadobro sa stratí …
Krásne, dlhé, tmavé vlasy,
v predných zúbkoch medzierka.
Pripravené zvádzať riasy,
sympatia priveľká.
Tak rád by som sa Ťa dotkol,
pohladil Ťa objatím.
Zrak sa mi o Teba potkol,
už Ťa z hlavy nestratím.
Tá postava zo žurnálu,
nohy, boky, prsia, tvár.
Mám otázku, iba malú,
vieš, že Ty si veľký DAR ?
Keď Ťa vidím každé ráno,
rozjasníš mi celý deň.
Čo tak jedno Tvoje áno.
Čo mám spraviť prosím preň.
Styling ako vo výklade,
naberá to na sile.
Už Ťa cítim takmer všade,
srdce čelí presile.
Ten Tvoj úsmev, každý pohľad,
čo mi denne venuješ.
Rád som, že Ťa mám na dohľad,
do snov sa mi maľuješ.
Prosím poraď ako môžem
oči z Teba odtrhnúť ?
Prosím pomôž aj ty Bože.
Radšej na ňu zabudnúť ?
To sa nedá, Si tak zlatá,
že Ťa treba k životu.
Snáď raz budeš aj Ty rada,
že ma máš a priamo tu …
Pri sebe …
Rastieš ako ruža do krásy,
si nežná ako lupene.
A všetky mužské ohlasy:
búšia srdcia, tlejú plamene.
Rastieš ako ruža do krásy,
kvitneš veď už si dospelá.
Vôní a farieb plná si,
to len aby si vedela.
Rastieš ako ruža do krásy,
no aj štítom si zdobená.
Na stonke príliš krehká si,
a tŕňmi bodáš kolená.
Rastieš ako ruža do krásy,
no krása časom zanikne.
Mňa zasiahlo to aká si,
a už podlieham panike !
Spravila si všetko preto,
monštrom si sa stala.
Na sebectvo dal som veto,
to si aj ty mala.
Čo mám čakať od človeka,
ktorý blíži druhým.
Zamorená, prázdna rieka
a aj vôkol úhyn.
To aká si k iným bola,
veď vieš, sa ti vráti.
To je iba pravda holá,
a čas sa ti kráti.
Prosím zmeň sa, kým to ide,
neubližuj iným.
Realita sa ti zíde,
miesto slov skús činy.
Čo tak aspoň raz v živote,
Nechať svoje plány.
Uprednostniť šťastie druhých
môžme vždy len sami.
Ak sa človek, tu na svete
práve týmto riadi,
robí šťastných ľudí viete,
čo ho majú radi,
v jeho vlastnom šťastí sa mu to vždy vráti …
Šum lístia a žblnkot vody,
preto chodím do lesa.
To sú presne tie dôvody,
nikde žiadna noblesa.
Štebot vtákov, pestré zvuky,
preto tu rád trávim čas.
Toto sú tie krásne muky,
čo ma nútia sem prísť zas.
Pohľad hore, lúče slnka,
Krásny západ, východ tiež.
V tráve lúčny koník brnká,
sťahuje sa kamsi jež.
Ale áno, o tomto je,
oddych v lone prírody.
Dávno to už mám za svoje,
už nejde o náhody
Kto bolí iných, monštrom sa stane,
aj keď to azda nemal na pláne.
Kto seje zlobu, zlobu aj zožne,
to platí pre jednu, aj zloby množné.
Kto trápi druhých, trápeným bude,
rozžere ho to v plastovom sude.
Kto neľudským je, ten šťastný nie je.
Len ľudskosť a dobro, ono nás hreje.
Kto sklamaný je, ten iných sklamal
a vracia sa mu aj to, že klamal.
Tak tvoje skutky nech hrajú prím
a nie len slová, čo tratia rým !
Tak tvoja zmena nech je tou silou
nebyť viac monštrom s krvavou pílou !
Tak zahoď plány, začni žiť s Bohom
prestaň sa skrývať za každým rohom !
Tak zasej dobro, zožneš ho tiež,
dosiahneš šťastie, dnes už to vieš,
Veď ty to vieš, tak prosím to rieš …
Ak každá bolesť moja,
Tebe bolesť skráti.
Tak nevzdávam sa boja,
snáď mi to život vráti.
Ak každá pre mňa rana,
Tebe ranu ušetrí.
Tak nech máš krajšie rána,
a myseľ čistú v povetrí.
Ak každá slza moja,
Tebe k šťastiu pomôže.
Tak nevzdávam sa boja
a pomáhaj mi v tom Bože.
Ak každý smútok môj,
pridá Tebe radosti.
Tak tento krutý boj,
stojí za moje starosti.
Ak každá obeť moja,
Tebe život zlepší.
Tí čo o obete stoja,
skrz ne, raz budú lepší.
Ak si žena „hľadá“ muža,
niečo nie je dobre.
Rozkvitnutá krehká ruža
o pohľad nežobre.
Nehľadaj si chlapa prvá
to je omyl večný.
Taká láska nepotrvá,
ortieľ je konečný.
To chlap, ten si ženu hľadá,
a musí ju milovať.
Ak to ona inak spriada,
neskôr môže banovať.
Málokedy sa tak stane,
že to vyjde opačne.
Ak má žena lásku v pláne,
rozpadne sa senzačne.
Na lásku si počkať treba,
dáva ju muž žene.
Onedlho kúsok neba
cítia obrátene.
Len môj názor 🙂
K tebe budem navždy tebou,
nech vieš aká k ľuďom si,
nech vieš, že to vzdiali nebo,
trhať srdcia za vlasy.
K tebe budem navždy tebou,
k ostatným však človekom.
Nech Boh nemyslí si o mne,
čo si myslí o niekom.
K tebe budem navždy tebou,
možno že sa poučíš,
Že pýchou a sebeckosťou,
tých čo stretneš umučíš.
K tebe budem navždy tebou,
len nech mňa to nezmení.
Raz chcem vidieť z vnútra nebo,
nechcem zhorieť v plameni.
K tebe budem navždy tebou
skús byť ľudská k ostatným.
Kto rád ťa má, ten je nebo
a on je tým podstatným …
K tebe budem navždy tebou,
ale to sa nestane.
Ty ma poznáš, rád som sebou.
Byť zlým nemám na pláne.
Kde sú hviezdy, ak nie na nebi,
kde je láska, čo život velebí.
Kde je rozum, čo šťastie zariadi,
kde je človek, čo rád ti poradí. . .
Kde je priateľ, čo nikdy nesklame,
kde je pocit, čo zas ti neklame.
Kde je život, čo ťa nenudí,
kde je viera a nádej v nás, v ľudí. . .
Kde sú tie časy, čo nás spájali,
kde sú tí ľudia, čo nám chýbali.
Kde je tá radosť a kus dôvery,
veď dnes už nik nikomu neverí . . .
Niekedy sa zdá, že je život hrou,
ľahko prepláva oblak oblohou,
sen sa ako voda v púšti rozplynie,
nový cit sa rodí, iný zahynie.
Omylmi sa často posúvame vpred,
hľadáme len cestu, ten skutočný stred,
niekoho kto dodá zmysle životu,
priateľstvo či lásku ? Možno ochotu.
Dobro čo je lepšie ako vôkol nás,
čo sa na nič nehrá a má na nás čas.
Život je však iný, my kráčame v tme,
často sa tým dobrým, najviac sklameme.
Tam kde nie je svetlo, tieň víťazí rád,
tam kde chýba dobro, chýba kamarát.
Žiaľ to je najväčšou ranou istoty,
sebectvo a pýcha, azda ja ? či ty ? …
Život je rieka nádeje,
farebné lístie, čo vietor priveje,
neskrotná túžba, ktorá zachráni.
Aj drobné čiarky vryté do dlani.
Nie je len o jednom človeku,
je o ľuďoch a nie o peknom obleku.
O kráse vnútri v každom z nás,
my, naše srdce, duša, hlas.
Život je pyramída krehkosti,
zdvorilí, múdry starec od kosti.
Neustále hraná óda na šťastie,
čo pretrvá a vnútri v nás porastie.
Život je kolobeh vítaní a lúčení,
a my sme ním stále mučení.
No často znášame to radi,
veď láska sklamanie nahradí.
Život je nádherný, čo k tomu dodať,
musíš sa celý len jemu oddať.
Žiť ho naplno a predsa krásne,
nech tvoja hviezda nikdy nezhasne.
Nádherné nohy, Bože tie lýtka,
hlavou mi blysne myšlienka plytká.
Nádherná tvár, Bože tie pery,
to že je sama, nik jej neverí.
Nádherné reči, Bože tie dlane,
s úsmevom čakám, veď to mám v pláne.
Nádherné vlasy, Bože tie ruky,
s ňou drobné, bez nej však obrovské muky.
Nádherné oči, škoda tej duši
na kráse z vonku, špina z dnu ruší …
Vo vlasoch jej cítim vôňu
a v jej očiach vidím seba.
Zabojujem, zdá sa o ňu,
veď je kúskom môjho neba. . .
Plní moje nočné sny,
moje denné predstavy,
je mi slnkom v každom dni,
zaháňa mi obavy . . .
Myslím na ňu ráno, v noci
je súčasťou môjho dňa.
Niet na svete takej moci,
odtrhnúť ju odo mňa . . .
Čakám na jej pohľady,
nech mi zlepší nálady.
Neberiem viac ohľady,
na jej čudné nápady.
Jednoducho ju mám rád,
zbožňujem jej úsmevy.
Som jej viac než kamarát,
mám z nej v srdci záchvevy.
Vždy keď sa nám stretne pohľad,
cítim čosi nádherné.
Keď je blízko či na dohľad,
mám myšlienky neverné.
Vždy keď sa jej dotknem ruky,
už mi viac nič netreba.
Žiť bez nej sú proste muky,
mať ju v srdci – potreba.
Vždy keď sa mi večer ozve,
milo ma to prekvapí.
Keď ma potom niekam pozve,
chlap vo mne sa pochlapí.
Vždy keď sa jej prihovorím,
cítim, že sa poznáme.
Nežne ku nej prehovorím,
už ju mám aj v zozname.
Vždy keď sa s ňou večer lúčim,
dúfam, že sa stretneme.
Dôvtipne sa pritom učím,
ako osud pretneme.
Niekedy sa človek zmýli,
nesprávne sa rozhodne,
alebo sa v správnej chvíli,
hneď na niečom dohodne.
Občas iní rozhodujú,
čo nám zmení životy,
Slabo za nás zabojujú,
krátko a bez ochoty.
Tie všetky zlé rozhodnutia,
menia cesty životom.
Rútime sa bez pohnutia
na zem so zlým pilotom.
Padák je len ilúzia,
neochráni pred svetom,
ako žiadna polícia,
pred kobyliek náletom.
Osud je aj v našich rukách,
nie je vopred strateným.
Nie je chorým starcom v mukách.
Je tiež nami riadeným.
Ťažko zmeniť čo sa stalo,
nejde zvrátiť minulosť.
Rozhodnúť sa lepšie dalo,
možnosť nám dá prítomnosť.
Chýba mi tvoj úsmev, radosť,
tvoja póza pri dverách.
Tvoja láska, večná mladosť,
hravý kútik na perách.
Chýba mi tvoj elán, dotyk,
tvoja tvár a krásne oči.
Primeraný, zrelý ostych,
malá jazva na obočí.
Chýba mi tvoj smiech, tvoj hlas,
tvoje večné starosti.
Tvoje sny, tvoj vzácny čas,
s čokolády sladkosti.
Chýbajú mi príbehy,
čo vždy podáš tak verne.
Tvoje ženské postrehy,
poznám plne dôverne.
Chýbaš mi a celkom celá,
keď ťa dlho nevidím.
Nechcem predsa vôbec veľa,
iným s tebou, závidím.
Chýba mi aj tvoja vôňa,
to ako sa skrášľuješ.
Rozkvitnutá stromov tôňa,
do snov sa mi maľuješ.
